KONTAKT

Sídlo zväzu
Slovenský zväz karate
Junácka 6
832 80 Bratislava
Telefonický kontakt
02/49249 132
0903 692 095

EMIN DARČEK OD PILOTA: NAŠTARTOVALA SI BOEING

Ema Brázdová, aktuálna majsterka Európy v kategórii kata kadetky, vníma svoj úspech ako odmenu za námahu počas celého roka. Babám – katistkám odporúča celý rok poctivo trénovať, udržiavať si pevné zdravie, psychickú pohodu a v kútiku duše veriť v tú správnu dávku športového šťastia. Za najväčšiu oporu považuje jednoznačne trénerku Dušanu Čiernu a rodinu, a samozrejme aj celý reprezentačný tím.

 

Človek nedosiahne úspech, ak nie je ochotný balansovať na hranici neúspechu

 

Ako si vnímala svoje možnosti, predpoklady a potenciálne ciele pred odchodom na ME?

V novembri som bola na MS v Španielsku, kde so veľmi chcela medailu a dúfala som, že by sa mohlo aj niečo pošťastiť.  Nakoniec som sa však neumiestnila. Trochu ma to sklamalo, ale začala som viac trénovať a takpovediac nemyslieť už na nič. Takže som odchádzala do Lisabonu s prázdnou hlavou  a ani minútku som nerozmýšľala nad výsledkom. Keď som sa prichytila, že rozmýšľam, aké by to bolo stáť v Lisabone na stupienku, tak som si povedala STOP. Vyplatilo sa. Keby mi pred odchodom na šampionát niekto z okolia povedal, že získam zlato, tak  by som si pomyslela, že sa ma snaží len morálne podporiť. Ale skutočne by som mu neverila. Možno, že také druhé alebo tretie miesto... Tomu by som uverila skôr.

 

Najťažší moment na turnaji, príp. zápas?

Čo sa týka súperov, tak finále, ale pocitovo to bolo prvé kolo. To je vždy ešte také neisté, po ňom je to už v pohode.

 

 

Ema na stupni víťazovČo ti prebiehalo hlavou počas odznievania slovenskej hymny na stupni víťazov?

Ani neviem, bol to taký šok. Ubehlo to strašne rýchlo, celý pobyt v Lisabone... Súťaž, finále a zrazu som tam stála. Viem len, že mi búšilo srdce, ale nedalo sa mi plakať. Chcela som sa len usmievať. Po chvíľke sa to skončilo, a ja som chcela znovu vrátiť čas.

 

Ako na teba zapôsobil Lisabon?

Určite je to krásne mesto, ktoré by som rada navštívila znova. Pozrela by som si ho však lepšie ako za tých pár dní, čo sme boli v Portugalsku. Predsa len z výhľadu autobusu alebo z pár krátkych prechádzok sa nedá toho veľa vidieť, nieto ešte spoznať.

 

S čím si teda nebola spokojná?

S počasím a polievkami na večeri. Inak bolo všetko super.

 

Niektorí ľudia len o úspechu snívajú, kým iní sa zobudia a tvrdo na ňom pracujú... 

 

Aký je tvoj ďalší program? Dopraješ si oddych?

Teraz na chvíľku trochu zvoľniť tempo a venovať sa viac škole. Ďalej tréningy, súťaže, sústredenia a samozrejme ďalšie medaily.

 

Čo hovoria na tvoj úspech známi? Si teraz v Prievidzi celebritou?

Všetci sledovali priebeh súťaže na internete. Strašne sa tešili spolu so mnou. Finálový zápas sa premietal online v klube na stenu. Je to splnený sen... Ba čo, ešte viac ako som očakávala. Je to obrovská motivácia sa zlepšovať a zažiť to znova. Žiadna celebrita sa nekonala (smiech). Známi mi pogratulovali a život ide ďalej.

 

S reprezentačným trénerom Miroslavom SlížikomAká bola oslava titulu? Čakali ťa doma „na letisku“ s transparentmi a ohňostrojom?

K oslavovaniu som sa ešte nedostala, tento víkend budem s  kamarátmi. Trošku neskôr, ale nevadí. Ja  sa celý čas vytešujem z medaile a na nejaké oslavy som moc nemyslela. Tajne som však dúfala, že bude aspoň nejaké väčšie privítanie. No a prekvapili ma. Či už doma, v škole alebo na tréningu bolo všetko také isté, ako keď som odchádzala + gratulácie a torta, ktorá už na druhý deň nebola. Také menšie -  skôr väčšie sklamanie. Asi všetci oslavovali v piatok a nebolo to už potom také aktuálne.

 

Máš čas aj na iné aktivity ako škola a karate? Čomu inému okrem karate sa venuješ?

Hah,  no sú to hlavne tréningy, škola, spať a tak dookola. Ale tak aspoň raz za týždeň si nájdem čas na kamarátov, alebo nič nerobenie. V lete chodíme do posilky a behať. Kedysi sme často chodili lyžovať, ale teraz tak maximálne 2-3 krát za zimu kvôli tréningom a súťažiam. Trocha ma to aj mrzí, že nie je čas, ale nevadí.

 

Čítaš knihy?

Áno, veľmi rada. Pokiaľ ma dej zaujme, tak pokojne čítam aj pol dňa v kuse (ak je samozrejme čas). Nemám obľúbeného hrdinu, čo sa týka žánru však preferujem sci-fi. Napríklad posledná knižka, čo som čítala, „Metro 2033“ bola úplne úžasná, len ma trochu sklamal koniec. Ale tak to s niektorými koncami býva.

 

Kde bolo, tam bolo alebo Emin pašerácky príbeh...

 

Talizmany a poverčivosť

U nás v Prievidzi sú talizmany veľmi rozšírené. Môj TOP 1, čo musí byť, je moja šedá deka. Dokonca sa mi sníva, niekedy pred veľkými súťažami, že si ju zabudnem doma. Vtedy sa hneď zobudím a utekám si ju zbaliť. HAH! Potom mám ešte náboj (prívesok na krk) a škriatka Finigena pre šťastie. Brávam si ich na každú súťaž. Je to skôr taká tradícia ako poverčivosť. Sila zvyku ako sa hovorí. No niekedy si fakt pripadám, že prinášajú trochu šťastíčka... Veď posúďte sami ;).

 

NábojPozor, lebo vystrelí!

Bol posledný deň v Portugalsku. Letenky už máme a len si pokojne sedíme na lavičkách na letisku a čakáme na let. Zrazu ma zavolal jeden z trénerov, že mi neprešla batožina cez kontrolu. Ufff... Prvý nával stresu. Tak sme sa pobrali s trénerom M. Slížikom a pracovníčkou letiska do haly, kde kontrolujú batožinu. Celú cestu som rozmýšľala, čo to môže byť. V čom je problém. Okrem dvoch vreckových nožíkov som tam žiadny zapaľovač, ani jedlo alebo niečo podobné nemala. Keď sme dorazili k stolíku, stáli tam dvaja pracovníci a röntgenové snímky môjho kufra. Chcela som ho hneď otvoriť, že tam nič nemám, že to je určite omyl, no zastavili ma! Už volali políciu, a že musíme počkať. Ufff... Druhý nával studeného potu. 15 minút sme čakali a vôbec sme nevedeli, či vôbec stihneme let. Opatrenia sú opatrenia! Po príchode policajta som otvorila kufor. Spýtali sa ma, či mám v kufri náboj. A v tom som si spomenula! Vybrala som svoj prívesok - náboj z pušky aj s projektilom. Skontrolovali, že je už vystrelený, bez pušného prachu a prevŕtaný. Našťastie nás pustili...

 

Posádka, hlási sa Vám prvá pilotka – Ema Brázdová

Do lietadla sme prišli poslední, ale našťastie sme všetko pekne stihli. Letuška nám ešte ukázala kokpit. Nejako sa tréner M. Slížik dal do reči s pilotmi a povedal im, že som vyhrala. Strašne sa radovali a gratulovali mi. Nakoniec sa ma spýtali, či nechcem sedieť pri nich, keď budeme štartovať a pristávať, že to bude darček od  nich pre mňa za medailu!!! Ufff... (ale tentokrát radostné). Pred štartom mňa a trénera Slížika zavolala letuška do kokpitu  a dokonca som mohla naštartovať motor č.2. Úplne úžasný zážitok! Na to sa zabudnúť nedá! Keď si to spätne premietnem, tak práve vďaka/kvôli náboju a meškaniu sme sa dostali do kokpitu s pilotmi  :). Ešte dnes sa mi vynárajú radostné spomienky a úsmev na tvári.